dominik6000

Píše sa rok 1938 bolestný pre takmer 300 000 tisíc Slovákov , ktorí boli po Viedenskej arbitráži nútení žiť zo dňa na deň zase v Maďarsku. Maďari radi zdôrazňujú kade chodia krivdu pri Trianone. Ak si zoberiete naše liberálne media a časť historikov tak mnohí z nich dávajú Maďarom za pravdu. Ak sa však rovnaká krivda stala aj Slovákom po Viedenskej arbitráži, nenájde sa ani jeden článok, ani jedna pripomienka kde by sme si pripomenuli ťažké obdobie našej historie.

Nuž vráťme sa do vianočného obdobia 1938 do mesta Šurany ktoré pripadlo Madarsku hoci v ňom žilo 95% Slovákov. Hnev Slovákov vyvolalo , že obyvatelia  Šurian  vyslali do Budapešti delegáciu, kde žiadali aby Šurany zostali v každom prípade v Madarsku (na vysvetlenie začalo sa šepkať , že by malo ešte prísť k úpravám arbitrážnej hranice a Šurany by sa mohli vrátiť do Česko -Slovenska ). Bola to márna nádej k úpravám hraníc nedošlo resp. sa vymenili niektoré obce ktoré ležali priamo na hranici. Avšak nato aby sa vzbudila nádej to stačilo, aké bolestné muselo byť pre obyvatelov Šurian (95 % Slovákov) ak  budapeštiansky rozhlas hlásil do celého sveta ako chcú zostať v Madarsku. Vyvolalo to nevôlu , ako odpoveď si hlavne mladí vymysleli že na znak protestu si pri slávnostných vianočných omšiach zaspievajú hymnickú slovenskú pieseň “ Hej Slováci“. Treba poznamenať že SR vznikla až v roku 1939 , takže sa ešte nejednalo o štátnu hymnu. Táto pieseň nebola však nikdy oficialne madarskými orgánmi zakázaná. Napriek tomu spievanie slovenskej piesne bolo podľa madarských žandárov klasifikované ako organizovaná vzbura. Po skončení polnočnej omše si Slováci zaspievali túto hymnickú pieseň, neskôr hymnu SR 1939 -45.Už počas spievania hymny  bolo počuť zvonka výstrely, lebo madarskí žandári obsadili okolie kostola  a každému kto vychádzal z kostola  dali vianočný darček kolbou , to rozohnilo ešte viac pospolitý ľud a na znak protestu túto „slovenskú hymnu“ spievali aj v uliciach Šurian cestou domov .

Na prvý sviatok vianočný bola prvá omša maďarská, protest prebiehal tak že keď začal kňaz kázať po madarsky , väčšina kostola si potrebovala odkašliavať, a na protest odišli z kostola ešte pred ukončením omše. Druhá hrubá omša o 10.00 už bola po slovensky a prebehla bez problemov,ale už v okolí kostola sa rozmiestnili žandárske jednotky. Keď ľudia vychádzali z kostola  pár členov „magyar nemzeti tanácsu“ začali s posmechom na slovenských obyvatelov vykrikovať aby teraz spievali ak sa neboja pred žandármi. Jeden z nich nejaký Edmund Szűcs provokatívne pošliapal slovenskú zástavu, to ešte viac rozhorčilo dav, nastal zmätok a madarskí žandári to vyriešili bez vyzvania strelami do davu. Po zásahu spadla na zem 17 ročná Mária Kokošová ktorá bola strelená do brucha , o niekolko minút v ordinácii Dr Szlávika skonala. Toto mladé dievča má dnes  na námestí v Šuranoch svoju sochu, kto však okrem domácich , vie kto to bol a ako zomrela. V učebniciach dejepisu sa o tom nedočítate a v dnešnej dobe sa nesmie niečo písať nepekné o Madaroch , lebo by to naštrbilo slovensko – madarské vzťahy, ale na druhej strane nám všetci odkázajú ako my musíme chápať ich traumu po Trianone.

Vráťme sa však do roku 1938 a čo nasledovalo, v noci začali zbierať žandári údajných vzbúrencov a po madarsky začali vyšetrovať, najprv dobiť a potom vynútiť absurdné priznania. Za spievanie slovenskej piesne Hej Slováci ,teda podľa Maďarov vzbury,  tak bolo zatknutých asi 50 ludí. ( Na porovnanie Madari dodnes spievajú po bohoslužbe madarskú hymnu lebo je to vraj náboženská pieseň).

Niekoľko mien , ktorí boli takto obšťastňovaní maďarskou humanitou ,pre tých Šurančanov , ktorí možno spoznajú svojich predkov Florian Vrba, Jan Buran, Vojtech Holubec, Alex. Vančík, Fridrich a Vojtech Hron, Jozef Závodský, Jozef Hledík, Igor Štekláč ( jediný u ktorého našli žandári protimadarský leták , ten mal z Komjatíc ked prechádzal cez dedinu, ked išiel zo Slovenska na sviatky k rodine do Šurian), Gašpar Mellen,( bol obvinený z toho že si po omši niesol stoličku madarskí žandári si mysleli že chcel rečniť, v skutočnosti išli hudobníci  vrátiť požičané stoličky do susedného domu, bol to on kto odniesol Kokošovú k doktorovi)., Rudolf Petrucha, Karol a Ján Kuťka, Jozef Naď , Alexander a František Vincúr. Michal Urban.

Nuž niečo z výpovede p. Kuťku spisaná už na Slovensku v roku 1940.

Ráno o 9.00 prišiel nový detektív,ktorý začal vyšetrovanie,začal s tým aby sme si nemysleli,že Šurany budú slovenské, nestane sa to ani keby sme mali ďalších 100 Slovákov postrieľať.

Keď som však odpovedal, že my sme nijakú vzburu neorganizovali, že sme chceli len hymnu zaspievať, ktorá je dovolená a nijaký organizator medzi nami nebol, kázali mi ukázať ruky.Keď som sa zdráhal, priskočili dvaja a podržali mi každý jednu ruku, zatial čo tretí ma bil celou silou obuškom. po bitke nasledovali otázky ..Kto nás na všetko naviedol, kto začal spievať, či poznám Šaňa Macha, vraj prvá bitka bola len príručka. O mnohom čo sa ma pýtali som vôbec nevedel, po každej otázke ma bili po rukách, po nohách,po hlave, chrbáte.Detektív ktorý sedel za písacím stolom pýtal sa druhého čo má písať ….píš čo chceš…..

Po bitke prišiel za mnou Kučera ( pozn madarón) že bol za ním môj sused a chce mi pomôcť ale musím na niekoho niečo povedať..On vie že ja som nevinný, ale na niekoho šuriansku vraždu navliecť musia.Musia svetu dokázať že oni boli nútení strieľať, aby som mal rozum, som vraj študent po mature dostanem dobré miesto…

Nikdy som nepočul od madarských predstavitelov , že by sa za tieto násilnosti niekedy ospravedlnili, to neboli len krvavé Vianoce v Šuranoch, ale strielanie v Komjaticiach, Černíku a v obci Čechy kde zostali ďalší mrtvi. Ich previnením bolo len že ukázali svoju „slovenskosť“.

Niekto by mohol napísať prečo otvárať staré rany? No dobre, neotvárajme urobme hrubú čiaru….ale ked druhá strana stále píše o utrpení Madarov v CSR, ako máme mať pochopenie pre ich územné nároky…atd.

Ani my nezabudajme.